V Glenstone, v štáte Maryland, sa nachádza svätyňa moderného umenia, ktorá je domovom 67 metrov dlhého pásu maznáčikov od Richarda Serra, ktorí sú vytvorení z odolnej ocele. Neďaleko sa nachádza miesto, kde sa Elsworth Kelly rozhodol postaviť 13 metrov vysoký totem z nehrdzavejúcej ocele, ktorý stojí na brehu rybníka ako nejaký maják. Britský umelec Andy Goldsworthy zašiel ešte ďalej tým, že použil nahromadenú hlinu na vytvorenie hlinenej stavby, ktorá zahŕňa obrovský balvan, ktorý odpočíva v troch kamenných chatách postavených v lese. Ale so svojimi dvoma umeleckými kúskami ich všetkých predbehol Michael Heizer. Jedným je šachta plná oceľových trámov, ktorá stojí v dome bez strechy uprostred nadácie architekta Thomasa Phifera, pod názvom Pavilions. Emily Weiss Rales, ktorá so svojím manželom, multimiliardárom Mitchellom, postavila toto múzeum na pozemku s veľkosťou 93 hektárov, povedala: „Nedá sa to odstrániť, jedine, že to zdemolujete.“
Súvisiace: Ako sa stať úspešným umelcom bez podpory umeleckého sveta
Ako druhé dielo vytvoril Heizer 22-metrovú oceľovú jamu v zemi dookola obklopenú 1 680m3 hliny a kameňov, ktoré podľa jeho slov prinútia oceľové steny, aby sa tvarovali, kým sa v strede nepobozkajú. Inžinier, ktorého Glenstone najal, tvrdil, že sa to nikdy nestane, lebo oceľ sa neohne, ale Heizer, ktorý je známy tým, že strávil niekoľko desaťročí kopaním v Nevadskej púšti, aby vytvoril svoje známe Mesto, sa nevzdal svojho presvedčenia. Inžiniera nakoniec vyhodili. Dielo sa správa presne tak, ako to Heizer predpovedal.
Obdobie, ktoré Rales spomína, zahŕňa 10 rokov odkedy stretli Heizera a vystavili jeho prácu, a je ukazovateľom toho, ako veľmi tento párik podporuje umelca vo svojej kolekcii, ale aj toho, ako veľmi je jeho umenie zakorenené v Glenstone. Je to jasnou metaforou pre odhodlanie niektorých zberateľov, že ich kolekcia ostane nedotknutá a pod ich kontrolou, čo vo zvýšenej miere znamená prevádzkovať vlastné múzeum. Databáza zberateľov umenia pod názvom Larrys List v roku 2016 obsahovala 317 súkromných múzeí súčasného umenia po celom svete, čo je zvýšenie o neuveriteľných 71% od roku 2001. So svojimi 8 múzeami bolo vo vedení Miami.
Seriózne podnikanie
Glenstone zjavne nie je prebytočné podkrovie nejakého magnáta, ktorý tam vystavuje predražené ”čačky” mladých umelcov, ktorých kvality ukáže čas. Je to smrteľne vážna snaha, ktorá zamestnáva 130 ľudí a obsahuje precíznu zbierku prác. Ralesovci sa ani nezamýšľajú nad kúpou diela od umelca, ktorý tvorí menej ako 15 rokov. Inými slovami, ide o takú kolekciu, o ktorú prejavujú záujem veľké múzeá ako Múzeum moderného umenia, Metropolitné múzeum umenia, Národná galéria, Whitneyho Múzeum amerického umenia. Osobnosti ako Eli a Edythe Broad, Ronald Lauder a Francois Pinault sú len jednými z mnohých najväčších zberateľov, ktorí si chceli otvoriť vlastné múzeum. Dôvody, ktoré ich k tejto myšlienke viedli sa líšia, ale jedna vec je istá: existuje len tenká čiara medzi vlastným egom a altruizmom.
Eli Broad, jedna z vedúcich filantropov v krajine, povedala: „Naša kolekcia sa skladá z viac ako 2 000 kúskov. Bola som vo vedení múzea. Videla som toľko zberateľov, ktorí venovali svoje zbierky múzeu a len 5-10% z nich bolo naozaj vystavených. Zvyšok skončí v sklade. To nie je veľmi uspokojivé pre niekoho, kto strávil dlhé roky tým, že tie diela zbieral a chce ich ukázať čo najširšej verejnosti.“
Riaditelia fungujúcich verejných múzeí sú zväčša pragmatici. Adam Weinberg, riaditeľ Whitneyho Múzea, povedal: „Nebol by som úprimný, ak by som nepovedal: Áno, chcel by som zbierku od Eli.“ Ale dodáva, že je lepšie, ak sa tie diela nachádzajú v súkromných múzeách, kde sú stále dostupné pre verejnosť, ako by mali skončiť na aukcii.
Súkromné múzeá nie sú žiadnou novinkou. Whitney, Menil, Gugenheim, Barnes a Fricks sú len časťou z verejných inštitúcii, ktoré vznikli len vďaka štedrosti jedného zakladateľa, ktorý mal svoju víziu. Čo je však novinkou, je rýchle šírenie takýchto zariadení, nielen v Spojených štátoch, ale po celom svete.
Pioniermi v tejto generácii zakladateľov múzeí sú Don a Mera Rubelovci, ktorí si uchmatli umelcov ako Jeff Koons a Keith Haring už na začiatku ich kariéry. Ich reputácia hľadačov talentov vznikla ako výsledok obrovského úspechu umelcov, ktorých podporovali a ich meno poznalo Miami skôr, ako sa do mesta dostal dôležitý umelecký veľtrh Art Basel. Zbierka rodiny Rubelovcov v roku 2019 zdvojnásobí svoju rozlohu, pretože sa presťahuje zo svojho domova v sklade bývalej agentúry na vymáhanie drog, kde bola vystavovaná 25 rokov, do novej budovy s rozlohou 9200m2, ktorú navrhla obľúbená postava vo svete umenia Annabelle Selldorf.
Vášeň pre umenie
To, čo spája všetkých týchto ľudí a čo by skeptici nikdy nepochopili, je láska k umeniu. Zakladatelia múzeí sú zároveň zväčša veľmi panovační a majú radi veci pod kontrolou. Mnohí, ako Andy Hall, sú miliardári, ktorí sa tam vypracovali sami a majú radi, keď sa veci robia podľa nich. Dlhoročný zberateľ Hall mal prehnanú reakciu na menšie krízové obdobie a na útoky v septembri 2011 a rozhodol sa, podobne ako Mitch Rales po takmer smrteľnej skúsenosti, že chce zanechať dedičstvo, ktoré nebude pozostávať iba z kopy peňazí. Hall vo Vermonte, kde jeho nadácia usporadúva výstavy na bývalej farme, povedal: „Možno to bol prejav môjho narcizmu alebo trochu namyslenosti.”
Nadácia podporuje tiež výstavu Hallovej zbierky od Anselma Kiefera v Massachusettskom múzeu súčasného umenia a premenila tiež bývalé bydlisko umelca Georga Baselisa neďaleko Hanoveru na obrovské múzeum s mnohými výstavami. Návštevníci sa tam nemôžu len tak potulovať, keďže podľa Hallových slov je kaštieľ príliš rozľahlý, no musia si rezervovať vstup so sprievodcom, ktorý trvá 2 alebo 5 hodín, alebo individuálne stretnutie. Dlhý vstup, ktorý na osobu stojí $87, zahŕňa aj obed, kávu a dezert, aby sa dosiahol čo najcivilizovanejší zážitok. Hall povedal: „Nemôžete si vybrať iba čerešničky na torte, musíte vidieť všetko.“ A Hallova nadácia ešte stále neskončila, práve pracujú na rekonštrukcii ďalších budov a chcú vytvoriť návštevy zložené z dvoch častí.
Podobne ako Ralesovci, aj Hallovci zbierajú do hĺbky. Hall ďalej uviedol: „Stále som hovorieval, že keď vlastníte jedno dielo nejakého umelca, prečo ich nemať hneď tucet.“ Uznáva, že otvorenie múzea značne pozdvihlo aj meno jeho rodiny. Ďalej dodal: „Predtým sa nás na veľtrhoch umenia stránili, dnes sa nemôžeme prejsť po uličke bez toho, aby nás zastavilo tucet dílerov. Robíme si srandu, že by sme mali chodiť v prestrojení.“
Politické nástrahy
Vyzerá to, že vo svete umenia všetci chápu, prečo sa niekto rozhodne otvoriť si vlastné múzeum. O politickom svete sa to už povedať nedá. V roku 2015 začal riaditeľ Finančnej komisie – Orrin Hatch vyšetrovanie 11 súkromných múzeí, ktoré boli oslobodené od dane, a dožadoval sa informácií o otváracích dobách pre verejnosť a celkovej návštevnosti. Čísla boli veľmi rozdielne.
Ralesovcom sa zdalo toto vyšetrovanie iritujúce, takže ona a jej manžel zašli tak ďaleko, že sa dožadovali a naozaj aj dostali od daňového úradu potvrdenie o tom, že plánované zmeny v Glenstone sú korektné. Ralesová dodala: „Je v poriadku byť vyšetrovaný.“ Ale trvá na tom, že hodnota múzea nemôže byť založená na návštevnosti, hlavne keď cieľom niektorých inštitúcii je práve zabezpečiť miesto na tiché rozjímanie. Zároveň je smutná z faktu, že vyšetrovatelia nikdy neodpovedali na ich pozvanie, aby si prišli múzeum pozrieť na vlastné oči. „Je zložité opísať to slovami. Musíte tu byť, aby ste ocenili niektoré momenty. Napríklad keď sedíte vo veľmi pekne navrhnutej izbe s obrovských oknom a máte výhľad na strom gledíčie trojtŕňovej. Je to neopísateľný pocit. A možnosť užiť si to v pokoji, bez kopy ľudí, ktorí sa fotia, je dnes veľmi výnimočná.”
Hall súhlasil s týmto názorom a dodal, že múzeá ako Louvre a Tate Modern sú obeťami vlastného úspechu. Glenstone udržiava hordy ľudí od svojich brán tým, že si vyžaduje rezerváciu. Napriek tomu múzeum po otvorení očakáva 100 000 návštevníkov ročne. Vstup je a stále bude bezplatný.
Existujú aj nesprávne príklady. Napríklad, webstránka múzea Seven Bridges hovorí o záhrade so stovkou sôch a o dvoch galériách v meste Greenwich, v štáte Connecticate, ale neobsahuje žiadne informácie pre návštevníkov, dokonca ani adresu, iba telefónne číslo, ktoré nikto nedvíha a akýkoľvek pokus o kontakt vždy zlyhal. Keď ho finančník Richard C. McKenzei Jr. otvoril, povolil vstup iba 6-10 osobám denne, jeden deň v týždni.
Súvisiace: Tento start-up využíva blockchain pri boji s falzifikátmi
Peter Brand, známy vo svete umenia ako vydavateľ knihy Art in America, okrem toho, že je náruživý zberateľ (prvé diela od Warhola kúpil ešte ako tínedžer), zmenil v tomto roku aj obrovskú kamennú stodolu na svojom pozemku v Greenwich na priestory, kde sídli jeho nadácia Brant Foundation Art Study Center. Brant, podobne ako Hall, povedal, že cítil naliehavý pocit, že sa musí stať kurátorom umenia. Dvakrát ročne organizuje predstavenia, ktoré sú zložené z umelcov, ktorých diela zbiera, ako Karen Kilimnik a Urs Fischer a ukončuje ich škandalóznymi večierkami pre pozvaných. Keďže nadácia bola kritizovaná za obmedzovanie prístupu pre verejnosť, snaží sa svoje aktivity rozšíriť formou občasných lekcií jogy a krúžkov maľovania. Newyorská pobočka, ktorá sa nachádza v starom štúdiu umelca Waltera de Maria, plánuje otvoriť v marci výstavu diel Jean-Michella Basquiata, ktoré zaplnia celých 650m2 tohto priestoru.
Na druhej strane spektra sú múzeá ako Broad alebo Neue Galerie New York, kde obe živé múzeá vytvárajúce ikony, ktoré by ste si mohli ľahko spliesť s verejnými múzeami. Múzeum Neue, ktoré sa tiahne pozdĺž Piatej Avenue a je tiež známe ako Museum Mile, je projektom dediča kozmetického impéria Ronalda Laudera a je skladiskom pre jeho výnimočnú zbierku moderného nemeckého a rakúskeho umenia v sídle z roku 1914, ktoré pritiahne ročne 250 000 návštevníkov. Stála expozícia sa skladá napríklad z Klimtovho ikonického portrétu Viedenského socializmu, Adele Bloch Bauer I. z roku 1907, tiež známej ako „Žena v zlatom“, ktorá sa stala symbolom boja Židovských dedičov o kúsky umenia, ktoré nacisti zabavili. Po predĺženom súdnom spore vrátila rakúska Galerie Belvedere portrét neteri pani Bloch- Bauerovej v roku 2006 a ona ho potom predala Lauderovi za 135 miliónov dolárov. V tom čase to bola najvyššia známa cena za obraz.
Múzeum Broad v Los Angeles za prvé tri roky pôsobenia pritiahlo 2,4 milióna návštevníkov. Okrem tejto skvelej štatistiky, ďalším jeho pozitívom je, že vekový priemer návštevníkov je 33 rokov, čo je o 12 rokov menej ako u väčšiny múzeí. Podľa slov predstaviteľov múzea mladých ľudí priťahuje bezplatný vstup, ale aj ikonická budova múzea Diller Scofidio+Renfro, cez okná ktorej už zvonku vidieť vystavené diela a zamestnancov, ktorí majú prehľad o umení – a nahrádzajú obyčajnú ochranku. Tiež závideniahodná kolekcia, ktorá je zložená z diel umelcov ako Cindy Sherman a mnoho iných.
Múzeá ako Neue Galerie a Broad nie sú lacné záležitosti. Broad, ktorý má dnes už 85 rokov, sa chystá zanechať rovnomennému múzeu dotáciu vo výške stoviek miliónov dolárov, čo je viac, ako má ktorékoľvek iné múzeum v Los Angeles okrem Getty. Ale aj zberateľa s oveľa menším rozpočtom stojí každoročná prevádzka vrátane bezpečnosti, údržby a poistenia aj 1 milión dolárov.
Ak to množstvo peňazí nerobí problém, potenciálne právne otázky môžu. Naivní zberatelia si myslia, že môžu obísť zákony, keď zmenia spoločnosti na nadácie, využijú daňové úľavy a potom si prenajmú späť diela, aby si ich mohli zavesiť do obývačky. Ale tu platí seriózna stopka. To isté platí, ak chcete nazvať svoj dvor „záhradou so sochami“. Právnička, ktorá úzko spolupracuje s nadáciami, ale chcela ostať v anonymite, lebo nedostala povolenie od svojej spoločnosti na poskytnutie rozhovoru, hovorí, že vláda si rada posvieti aj na nadácie, ktoré sídlia veľmi blízko domu ich zakladateľov, čo im umožní „prejsť cez ulicu a pozrieť si svoje umenie pri rannej káve“. Jedna verzia republikánskeho návrhu o daniach hovorila o vyňatí nadácií, ktoré majú obmedzený prístup pre verejnosť z daňových úľav, ale zákon sa nedostal do posledného čítania.
Ďalšou často využívanou možnosťou, nad ktorou sa môžete pozastaviť, je podľa právničky vytvorenie nadácie, ale ponechanie väčšiny zbierky v súkromnom vlastníctve. Hallovci napríklad darovali len malú časť svojej zbierky pozostávajúcej z približne 6000 kúskov nadácii. Hall, ktorý má 67 rokov, povedal: „Ešte nie som v tej fáze života, kedy by som chcel darovať celú svoju zbierku. Ak by Christine a mňa prešla dnes dodávka, väčšina našej zbierky by putovala do nadácie.“
Zberatelia ako Hallovci si môžu umenie užívať naďalej v pohodlí domova, a keď ho prenajmú nadácii, nadácia zaplatí prepravu, poistenie a skladovanie. K etickým pochybnostiam právnička dodala, že častá prezentácia umeleckých diel zvyšuje ich hodnotu, takže zberatelia môžu dokonca profitovať z toho, že nadácia vystaví ich osobné diela. A potom zas profitujú aj z toho, keď svoje diela prenajmú verejným múzeám. Pravdepodobne nie je náhoda, že majiteľ Hockneyho Portrétu umelca, ktorým je britský obchodník Joe Lewis, sa rozhodol dať obraz z roku 1974 na aukciu len mesiace potom, čo sa mu vrátil z výstavy v múzeu MET. Pred aukciou predpovedali tomuto obrazu najvyššiu predajnú cenu, za akú sa doteraz predal obraz žijúceho umelca.
Ralesovci naopak už dávno darovali väčšinu svojej zbierky Glenstonu, ktorý vlastní vyše 1 500 kúskov a v osobnom vlastníctve im ostalo iba niekoľko stoviek. Avšak oni naplánovali budúce smerovanie múzea už za svojho života tak, že prijali opatrenia, aby múzeum naďalej prijímalo diela iba od umelcov, ktorých tam vystavujú už dnes, a že ich dom navrhnutý Charlesom Gwathmeyom sa stane súčasťou múzea. Súčasťou je aj dotácia, o jej výške ale Rales nechcel hovoriť.
Súvisiace: V akom vzťahu sú generácia milénia, umenie a luxusné apartmány?
Weinberg z múzea Whitneys povedal: „Ozajstnou skúškou pre múzeum nie je to, čo sa stane o 5 či 10 rokov, ale to, čo bude o 20 až 30 rokov.“ Dlho predtým, ako sa dostal k tomu, aby vlastnil múzeum, sa toto múzeum veľmi trápilo, lebo vyšlo najavo, že rodina Whitneyovcov už nemá na jeho prevádzku. „Inštitúcie sa stávajú veľmi nákladnými. Prijmete viac pracovníkov. Budovy starnú. Som si istý, že Barnesovci si mysleli, že to bude sebestačné.“ V skratke: nebolo.
Ralesovci sú presvedčení, že svetlo reflektorov si nezaslúžia oni, ale umelci, preto sa ich meno nenachádza v názve múzea. A už vôbec nečakajte olejomaľbu zakladateľov vo vstupnej hale. Emily Ralesová povedala, akoby to bola jej mantra: „Žiadne portréty, žiadne busty.“
Zdroj: NYTImes, ABC
