Ak ste jednotlivec s vysokou čistou hodnotou majetku, bezpochyby ste si toho vedomý. Seminár na túto tému, ktorý sa konal v Harvardskom klube na Manhattane, prilákal finančných poradcov k niektorým z najbohatších amerických dynastií – vrátane rodín Pritzker a Soros. Stretnutie v Las Vegas, zamerané na tento problém, zorganizoval bývalý riaditeľ komunikácie Bieleho domu Anthony Scaramucci a prilákal účastníkov zvučných mien, ako sú Mark Cuban, miliardár a majiteľ basketbalového tímu Dallas Mavericks, či bývalý guvernér New Jersey – Chris Christie. Toto podujatie podnietilo švajčiarsku banku UBS k tomu, aby vytvorila fond pre svojich klientov s „mimoriadne vysokou čistou hodnotou majetku,“ – tých, ktorí majú investovateľné aktíva vo výške minimálne 50 miliónov dolárov.
O čom to teda celé je? Hovoríme o takzvaných „Zónach príležitostí“ – označovaných skratkou OZ alebo Opportunity Zones. Sú to najhorúcejšie investičné príležitosti v okolí a podrobné znenie o nich nájdete na obyčajných 8 stranách v 185-stranovom návrhu zákona o daňovej reforme, ktorý republikáni schválili v roku 2017.
Teoreticky, ich cieľom je poskytnúť kapitál na revitalizáciu mestských oblastí, ktoré prezident Trump vykreslil ako „nevyužiteľné plochy, spustošené zločinom, bezdomovectvom a zamorené potkanmi.“ V praxi sa jedná o džentrifikáciu vo veľkom meradle – ako luxusné výškové budovy pre bohatých nahradzujú schátralé budovy a iné stavby.
Napríklad projekt OZ v newyorskej štvrti New Rochelle, financuje výstavbu luxusných apartmánov, ktoré majú jogové štúdio, nepretržité parkovacie služby a kúpele pre domácich miláčikov rezidentov. Ďalší projekt sa nacháza vo veľmi modernej štvrti Warehouse District v New Orleanse a financuje stavbu hotela s veľkolepou reštauráciou a strešným bazénom.
Detaily o fungovaní OZ objasňuje investigatívna správa v magazíne New York Times ( ktorá je zdrojom väčšiny toho, čo máme na mysli ). Investori môžu do OZ odložiť akékoľvek dane z kapitálových výnosov až po dobu 7 rokov. Po 10 rokoch môže investor získať hotovosť bez toho, aby dlžil daň. Podľa zákona je OZ oblasť, kde žije konkrétne množstvo nemajetných ľudí. V okruhu sa však spravidla nachádzajú zámožné oblasti, do ktorých je možné investovať. Konečným záverom je skutočnosť, že daňová úľava, ktorá mala priniesť úžitok chudobným, sa stala prínosom pre hedžové fondy, developerov a bohatých investorov.
Spomínaný zákon o daňovej reforme by mohol prispieť k riešeniu iným spôsobom. Takmer pred 40 rokmi, Stuart Butler a neskôr tiež inštitúcia Heritage Foundation, navrhli takzvané „Oblasti určené pre podnikanie“ – Enterprise Zones – koncepciu, ktorá sa prvýkrát objavila vo Veľkej Británii za pôsobenia predsedníčky vlády Margret Thatcherovej. Butler mal v úmysle pomôcť oslabeným oblastiam odstrániť zaťažujúce dane a regulácie, a tiež umožniť rozkvet kapitalizmu bez zásahu vlády. V žiadnom prípade neočakával, že Južný Bronx bude vyzerať ako Hongkong. Túto myšlienku podporovali Jack Kemp, tajomník pre bývanie a rozvoj miest, počas pôsobenia prezidenta Georga H.W. Busha a newyorský kongresman Charlie Rangel. Čiastočne sa implementovala za vlády prezidenta Billa Clintona.
Experiment však skončil neúspechom. Dôvod? V skutočnosti nedošlo k zrušeniu žiadnych nariadení. Namiesto toho sa nám zvýšili výdaje a pridalo sa niekoľko daňových úľav, vďaka ktorým mala vláda prehľad o každom súkromnom rozhodovaní. Vláda neobmedzila svoju moc. Práve naopak, dostali sme viac nariadení, než sme mali predtým!
To prinútilo mňa aj mojich kolegov vnímať túto problematiku z iného uhla pohľadu – ktorý sa nazýva podnikateľské programy.
Myšlienka znie: Namiesto toho, aby sme nezmyselne obmedzili zemepisnú oblasť v rámci deregulácie, poskytnime nevyhnutné služby, ktoré rodiny s nízkymi príjmami potrebujú. Príliš ťaživé nariadenia veľmi často odstavujú chudobných ľudí z dosahu služieb, ktoré najviac potrebujú. Prečo ich teda neodstrániť?
Vezmite si dopravu. Vedeli ste, že rodiny s nízkymi príjmami používajú taxíky viac ako ktorákoľvek iná príjmová skupina obyvateľstva? Dôvod: je menej pravdepodobné, že vlastnia auto. Takže v mestách, kde sa taxislužby snažia urobiť niečo viac, napríklad nájsť lepší spôsob prepravy, a nie len vytvorenie dopravného kartelu, sú najviac zraniteľní práve chudobnejší ľudia.
Spoločnosti Uber a Lyft urobili na trhu obrovský prevrat – ale zameriavajú sa hlavne na luxusnejší trh. Stále je pre mňa nezákonné riadiť dodávku (bez príslušnej licencie) do chudobnejšieho susedstva v Južnom Dallase, vyzdvihnúť skupinu potenciálnych pracovníkov, prepraviť ich na pracovisko v Severnom Dallase a naúčtovať každému z nich pár dolárov za jazdu.
Potom je tu zdravotná starostlivosť. Štúdie ukazujú, že zdravotné sestry, ktoré dodržiavajú elektronické protokoly v takzvaných „minútových klinikách“ ( MinuteClinics ), poskytujú starostlivosť na základe osvedčených postupov rovnako alebo dokonca lepšie ako tradiční lekári primárnej starostlivosti. Avšak vo väčšine štátov je prístup k tomuto typu vysokokvalitnej a lacnej starostlivosti obmedzený predpismi. Preto na texaskom vidieku neexistujú prakticky žiadne „minútové kliniky.“
Ďalším príkladom je bývanie. Miestne samosprávy častokrát neumožňujú používanie lacných modulových domov, obmedzujú počet nájomných bytových jednotiek, ponúkajú minimálne rozmery obytných priestorov a zvyšujú náklady na vymoženosti, ako sú napríklad požiadavky týkajúce sa terénnych úprav. Nariadenia na ochranu majetku v zámožných štvrtiach až príliš často zapríčiňujú neúmyselnú redukciu bytovej výstavby a dostupnosti v chudobnejších oblastiach.
Za domácim podnikaním zväčša stoja ženy, a tie sú hlavným príkladom, ako sa ženy podnikateľky stávajú sebestačnými. V ceste však stojí mnoho miestnych predpisov a nariadení o dennej starostlivosti, ktoré patria medzi najprísnejšie. Napríklad, ponúkate svojim susedom možnosť, že sa počas dňa postaráte o ich deti za mierny poplatok, zatiaľ čo oni budú pracovať. Vo väčšine miest by to bolo nezákonné, pokiaľ nemáte licenciu a nespĺňate všetky potrebné predpisy.
Brookingsova inštitúcia odhaduje, že takmer 30 percent všetkých pracovných miest v krajine vyžaduje vládnu licenciu. Na koho má tento druh regulácie najnepriaznivejší dopad? Na ľudí s nižším vzdelaním, nižšími príjmami a limitovanými zdrojmi. A to dvoma spôsobmi. Na strane ponuky je pracovné povolenie, ktoré predstavuje prekážku v zamestnaní. Naopak, na strane dopytu, licencovanie zvyšuje náklady na tovar a služby, ktoré spotrebitelia kupujú.
Našou myšlienkou je ponechať strednej a vyššie strednej triede požadované nariadenia, ktoré sú schopné dodržiavať. Pre nich by sa nič nezmenilo. Rodiny s nízkymi príjmami by však mali mať prístup na voľný trh.
Zdroj: Fortune, NYTimes
