Istá majiteľka architektonickej kancelárie v New Yorku pôsobí väčšinu svojho pracovného času v podstate ako terapeutka. Svojich klientov s porozumením prevádza cez nástrahy spojené s rekonštrukciou ich mestských sídiel, či pozastavenou výstavbou vily v štvrti Hamptons. Snaží sa zabezpečiť, aby ich v tomto vyčerpávajúcom procese nepostihol mentálny kolaps. Väčšinou sa totiž jedná o emocionálne vypäté životné míľniky, ktorým sa sociologička Rachel Shermanová venuje vo svojej knihe „Uneasy Street: The Anxieties of Affluence“. Autorka vraví, že so značnými ťažkosťami vyhľadala 50 bohatých mladých rodičov z New Yorku a hovorila s nimi o renováciách nehnuteľností v ich vlastníctve. Snažila sa zistiť akým spôsobom zmýšľajú o svojom bohatstve. Prípadne aspoň to, ako o ňom hovoria.
Bohatým ľuďom sa v New Yorku aktuálne žije výnimočne dobre. Daňové sadzby sú na historicky nízkej úrovni, rovnako ako zločinnosť. V Bielom dome sedí prezident, ktorý je naklonený bohatej časti obyvateľstva. Shermanová sa pri viacerých oslovených respondentoch stretla s renováciami, ktoré spočívajú v spájaní dvoch či troch veľmi pekných bytov do jedného veľkého priestoru. Ich majitelia si vedú naozaj dobre, napriek tomu ich autorka opisuje ako zničených a strhaných pochybnosťami. Na jednej strane to vôbec nie je prekvapujúce. Sú to predsa iba ľudské bytosti a navyše Newyorčania. Shermanová si však kladie za cieľ zistiť, čo je charakteristické pre ich neurózy. Vo svojej knihe píše: „Fotografie bohatých ľudí sa v médiách objavujú veľmi často. Napriek tomu vieme iba veľmi málo o tom, aké v skutočnosti je byť bohatým v súčasnom historickom momente.“
Toto vyhlásenie ignoruje celý rad románov, filmov, memoárov, príbehov z časopisov a dokumentárnych diel, ktoré približujú život bohatých ľudí. Pravdou však je, že sociológovia ako Shermanová im už dlhší čas nevenovali dostatočnú pozornosť. Sčasti je to pravdepodobne vinou ľavicového zamerania tejto vedeckej disciplíny. Nezáujem o túto skupiny obyvateľstva je však nepochybne založený aj na diele slávneho sociológa Thorsteina Veblena, ktorý v roku 1899 vydal knihu s názvom „Teória záhaľčivej triedy“. Veblenov zatrpknutý a čiernym humorom presiaknutý pohľad na plutokraciu pozláteného veku je dielom spoločenskej vedy a satirou zároveň. Shermanovej kniha je vo svojej podstate pravým opakom. Bohatí boli pre Veblena cieľom kritiky, ale Shermanová k nim pristupuje empaticky ako k nepochopenej menšine.
Slávne Veblenove výroky hovoria o tom, že zmyslom života bohatých ľudí je okázalý spotrebiteľský životný štýl a dokazovanie svojho spoločenského postavenia. Shermanová však tvrdí, že mnohí z opýtaných majetných ľudí zľahčujú a podceňujú svoje bohatstvo. Jedna z respondentiek sa dokonca vyjadrila, že samú seba radí „na samé dno 1% najbohatších ľudí“. Iní hovoria o tom, že sa nachádzajú „niekde v strede“, a majú sa síce lepšie ako niektorí menej majetní, ale samozrejme nie až tak dobre ako ich priatelia, ktorí lietajú svojimi vlastnými súkromnými lietadlami. Mladý podnikateľ Justin sa napríklad vyjadril: „Myslím si, že každý príslušník tohto národa, vrátane mňa, je v porovnaní s inými krajinami obscénne bohatý.“
Cesta za bohatstvom je takmer americkým náboženstvom. Byť bohatý a udržať si spoločenské postavenie je očividne problematickejšia záležitosť. Ľudia, s ktorými sa Shermanová rozprávala, majú tendenciu definovať samých seba, nie ako spotrebiteľov, či už okázalých alebo nie, ale ako tvrdo pracujúcich zamestnancov. Jedna z opýtaných žartovne poznamenala, že sa považuje za „súčasť robotníckej triedy“, pretože má stabilné zamestnanie. Ďalšia oslovená žena, ktorá je dedičkou obrovského majetku, sa chválila tým, že si svojpomocne vymaľovala celý byt (neskôr si však najala profesionála, ktorý ho znovu premaľoval). Pre týchto ľudí je dôležité, aby sa venovali nejakému zamestnaniu. Je v podstate jedno, akému. Nadobúdajú tak pocit, že si svoje bohatstvo skutočne zaslúžia. Shermanová sa opýtala bohatej realitnej maklérky, či pociťuje vinu kvôli tomu, že vlastní majetok vo vyššej hodnote ako väčšina ostatných ľudí. Odpovedala: „Nie. Veď na tom tvrdo pracujem. Rovnako ako môj manžel a moje deti. Všetci tvrdo pracujeme.“
Súvisiace: Bohatí ľudia sa neradi chvália tým, koľko míňajú
Autorka identifikovala vo vzorke opýtaných ľudí isté podkategórie. Ľudia, ktorí sa k bohatstvu dostali prostredníctvom dedičstva, majú tendenciu vytvárať si k svojmu majetku rozporuplný vzťah a často z neho majú zmiešané pocity. Jeden takýto manželský pár strávil dva roky rozhodovaním, či dokáže žiť v okázalom interiéri svojho nového luxusného bytu, v štvrti Upper West Side, alebo či by bolo lepšie investovať do rekonštrukcie priestorov a prispôsobiť ich tak, aby vyzerali lacnejšie.
Veľa ľudí s čerstvo nadobudnutým majetkom odôvodňuje svoje rozhodnutia v oblasti bývania potrebami (alebo túžbami) svojich detí. Väčší byt znamená, že každý potomok dostane svoju vlastnú izbu. Dom na predmestí znamená lepší prístup ku kvalitnej škole (aj keď deti bohatých ľudí väčšinou skončia v súkromných školách). Mnohí z progresívne zmýšľajúcich dedičov sa trápia dilemou vo výbere medzi verejnými a súkromnými vzdelávacími inštitúciami. Takmer bez výnimky uprednostňujú druhú možnosť, ale pre väčšinu z nich je dôležité, že obe možnosti vôbec zvážili. Shermanová tvrdí, že samotnú dilemu vnímajú ako „morálne správnu“. Obzvlášť vyzdvihuje argumenty, na základe ktorých rodičia ospravedlňujú tieto rozhodnutia. Vraví: „Hlavným faktorom väčšinou nie je prestíž súkromnej školy ako takej. Jedná sa skôr o nadmernú inteligenciu, potenciál či inú charakterovú črtu dieťaťa, ktorá núti rodičov uprednostniť súkromnú školu.“
Bohatstvo má zakaždým svoje výhody. Rodičia oslovení Shermanovou sa však nachádzajú v etape svojho života, keď sa výhody tohto postavenia stávajú oveľa zrejmejšími. Vo svojej knihe píše: „V ľuďoch, s ktorými som sa rozprávala, bohatstvo niekedy vyvoláva pocit nepohodlia či rozporu. Napriek tomu sa ho nikdy nesnažia vzdať, neobmedzujú svoje výdavky a svoj životný štýl nehodlajú výrazne meniť. V skutočnosti platí pravý opak. Postupom času získavajú prax v realizácii finančne náročných projektov, medzi ktoré patria aj renovácie nehnuteľností a zvykajú si na míňanie obrovských súm peňazí, ktorá je spojená najmä s takouto činnosťou.“ S narastajúcimi skúsenosťami sa zlepšujú aj v racionalizácii svojho bohatstva. Jeden z oslovených bohatých jednotlivcov poznamenal: „Pomocou svojho bohatstva som sa chcel stať revolucionárom. Potom som však zašiel na svoju prvú masáž.“
Zdroj: NYTimes, TheGUardian
