Pre milovníkov vína je región Burgundsko rajom na zemi, miesto, kde sa bohovia spojili, aby dotiahli prírodné suroviny do dokonalosti. Tento pocit božskosti tohto regiónu nie je vôbec prehnaný. Táto časť Francúzska sa právom teší mimoriadnej pozornosti a úspechu. Za posledné dve desaťročia sa totiž Burgundsko stalo rodiskom tých najdrahších a najkvalitnejších vín. Liv-ex Burgundy 150 index, ktorý sleduje ceny najpredávanejších vín regiónu, stúpol od roku 2003 o neuveriteľných 450 percent.
Tento úspech je ale výsledkom veľmi náročných dekád. V 80. rokoch bolo burgundské stále len víno pre zasvätených, ťažko pochopiteľné a často aj ťažko piteľné. Hoci ročník 1982 oživil odrodu z Bordeaux, Côte-d’Or zostalo pre väčšinu nezasvätených veľkou neznámou. Pre Burgundsko to nebolo priaznivé obdobie.
Výnosy síce rástli celé desaťročia, keďže pestovatelia zvýšili produkciu svojho vína pomocou umelých hnojiv, čo bolo síce dobré pre množstvo, no nie kvalitu. Tento spôsob zvyšovania zisku, ktorý produkoval riedke kyslé vína z trieslového hrozna z juhu ako aj zmesi vín, ktoré nedodržiavali pravidlá označovania, pretrval až do 80. rokov. Trh bol síce stály, no obyvateľom Burgundska bolo jasné, že tieto staré metódy nebudú dlho fungovať. Predovšetkým červené vína bolo potrebné vylepšiť.
Otázkou zostávalo ako na to. K vyriešeniu problému mali niekoľko možností. Niektorí sa snažili vypestovať zrelšie hrozno, čo je takmer nemožné, keďže Burgundsko je severný región a globálne oteplovanie sa ešte neukázalo v plnej sile. Preto je v burgundskom z tohto obdobia cítiť príliš veľa zelenej surovej chute.
Druhou možnosťou bolo opraviť pivnice. Túto možnosť preslávil najmä enológ a vinársky poradca Guy Accad. Práve on sa stal inšpiráciou pre výrobcov vína v 90. rokoch, ktorí sa nebáli experimentovať. Niektoré z jeho rád, ako napríklad návrat k hustejšie vysadeným viniciam, sa napokon ukázali ako užitočné.
No jedno z jeho odporúčaní takmer zničilo dobré meno burgundského červeného: Accadova metóda, využívajúca nezrelé hrozno, ktoré sa nechávalo naležať niekoľko týždňov pri nízkych teplotách. Problém je však v tom, že tento proces si vyžaduje priveľké množstvo konzervantu oxidu siričitého, často v dvojnásobnom množstve oproti typickej dávke. Cieľom takéhoto postupu je čo najaromatickejšie víno. Accad sľuboval hlboké, tmavofialové víno, veriac, že farba je ukazovateľom dokonalého postupu.
Súvisiace:
Najlepšie víno, vínna pivnica a vinár posledného desaťročia
Pozrite sa do najväčšej vínnej pivnice sveta dlhej 240 km
Toto víno potom roky dozrievalo v prevažne nových dubových sudoch, ktoré sa síce používajú aj v súčasnosti, no s tým rozdielom, že nie sú nové, ale používané. Výsledné víno bolo rozhodne zaujímavé. Opojné, trieslové s ovocným buketom, čím si od mnohých zaslúžilo ocenenie. Arnaud Mortet, ktorý prevádzkuje jedno z najlepších vinárstiev v Gevrey- Chambertin si spomína, že v čase, keď jeho otec pracoval, Burgunďania sa veľmi snažili o svetové uznanie:“Vždy tu boli dvaja alebo traja výrobcovia vína v dedine, ktorí si účtovali viac a snažili sa tak urobiť dojem.”
Dobré netrvá večne. Vstupom do nového tisícročia už bolo jasné, že tieto postupy nepadli na úrodnú pôdu. Väčšina burgundského červeného z tohto ročníka je príliš riedka ( dôsledok zlého pestovania ) alebo monotónna. Chuť dubu a trochu ovocia je všetko, čo mu zostalo, žiadne vrstvenie. Burgunďania si uvedomili, že je čas na zmenu. Ich biele vína začínali byť taktiež menej honosné a viac kyslé. Naštastie po roku 2000 sa ich červené vína začali vracať k svojej ľahkosti a jemnej chuti.
Výsledok tejto bolestivej minulosti je viditeľný najmä s nástupom novej generácie mladých vinárov, ako sú Thibaud Clerget z Volnay a Amélie Berthaut z Vosne-Romanée. Pochopili, že burgundské je sotva tak nemenné, ako ho vnímajú ostatní. A naozaj, burgundské víno z rokov 1700 by len ťažko bolo identické s tým dnešným, zvyčajne mixom bieleho a červeného hrozna, príbuzného k tmavému ružovému vínu. V skutočnosti sa burgundské za posledné dve storočia menilo veľmi rýchlo.
Nič nie je nemenné, ani burgundské. No všetko zlé je na niečo dobré. Pestovanie hrozna je v súčanosti o niekoľko tried vyššie, ako bolo v minulosti, organickosť je u väčšiny vinárov na prvom mieste. Chuť priemerného burgundského, aj keď stále dosť drahého, sa za posledné obdobie zlepšila a dokonca aj samotní Burgunďania sú v slabej chvíli ochotní priznať, že excesy z konca 20. storočia ich napokon doviedli na správnu cestu.
Zdroj: WineCouture
