Oblasť Bailey’s Beach v meste Newport, ktoré sa nachádza na ostrove Rhode Island, bola kedysi opísaná ako dovolenková destinácia „vládnucej triedy Ameriky“. Nachádzajú sa tu totiž letné plážové domy zámožných rodín, medzi ktoré sa radia napríklad Astorovci či Vanderbiltovci.
Svoje detské letá tu trávil aj dnes už 33-ročný Adam Roberts. Napriek tomu si však už vtedy nebol istý, nakoľko zapadala jeho rodina do miestnych kruhov.
Letné domy jeho detských kamarátov pripomínali skôr honosné panské sídla z obdobia Zlatého veku Spojených štátov. Nehnuteľnosť jeho rodičov bola v porovnaní s nimi omnoho jednoduchšia. Ďalším zásadným rozdielom bolo, že na rozdiel od ďalších členov miestnej smotánky, jeho rodičia boli zamestnaní. Jeho matka bola tútorkou a čašníčkou, otec sa venoval remeslu spracovania kameňa.
Roberts povedal: „Moja rodina sa držala relatívne skromného životného štýlu. Na druhej strane sme však mali prístup k prestížnym inštitúciám, medzi ktoré patrila prípravná škola alebo plážový klub.“
Súvisiace: 9 neuveriteľných faktov o najbohatších ľuďoch sveta
Američania si automaticky spájajú tvrdú a svedomitú prácu s patričnou odmenou. Americký sen každému sľubuje, že výsledkom poctivej práce je odmena v podobe vysokého životného štandardu a bezstarostného bytia. Táto teória by tiež mala byť zárukou skutočnosti, že ľudia, ktorí disponujú vysokou hodnotu majetku, si ho skutočne zaslúžia. Vo väčšine prípadov sa príliš nezamýšľame nad tým, prečo si správca hedžových fondov zaslúži viac ako lekár, vedec či učiteľ. Zriedka nám dokonca napadne otázka, či by „hodnota“ konkrétneho človeka mala byť vyjadrovaná výhradne ekonomicky.
Nanešťastie nie je novinkou, že medzi snahou a odmenou v niektorých prípadoch zaznamenávame nepriamo úmerný vzťah. Ocitáme sa tak v situáciách, kedy je náročná manuálna práca odmeňovaná podpriemerným finančným ohodnotením. V opačnom prípade sa zase stretávame s jedincami, ktorí získavajú odmenu takmer bez akéhokoľvek úsilia – niekedy prostredníctvom dedičstva.
Roberts si počas svojho dospievania postupne začal uvedomovať, aká bohatá bola v skutočnosti jeho rodina. Jeho starí rodičia z otcovej strany zarobili miliónový majetok v rámci ropného priemyslu a zaplatili za celé jeho štúdium na súkromnej Brownovej univerzite.
Povedal: „Nevedel som si skutočne predstaviť, ako vyzeralo štúdium ľudí, ktorí popri ňom pracovali.“ Zároveň spomína na to, že jeho spolužiaci sa v škole bavili o finančnej neistote a pôžičkách. Vo svojom predošlom živote sa totiž neustále stretával výlučne s rovesníkmi, ktorí mali viac peňazí ako on sám, nikdy nie menej.
Johannes Siegrist je profesorom na Univerzite v Düsseldorfe a zaviedol nový pojem, ktorý začal používať pri štúdiu dopadov nerovného rozdelenia majetku na zdravotný stav príslušníkov ľudskej populácie. Nazval ho „nerovnováhou snahy a odmeny“. Ďalej uviedol: „Buď robíte málo a získavate priveľa, alebo robíte priveľa a získavate veľmi málo.“
Ako správne predpokladáte, druhá situácia sa v súčasnom svete vyskytuje omnoho častejšie a je predmetom rozsiahleho vedeckého výskumu.
Takéto štúdie hodnotili situáciu tisícov zamestnancov v niekoľkých rôznych krajinách. Siegrist a jeho kolegovia z odboru zistili, že nerovnováha snahy a odmeny je priamo naviazaná na viaceré zdravotné problémy. Ľudia vystavení tomuto činiteľu sa stretávajú so srdcovo-cievnymi ochoreniami až o 40% častejšie a frekvencia výskytu depresie je v takýchto prípadoch zvýšená až o 80%. Približne celá jedna štvrtina ľudí podrobených výskumu pracuje tvrdo, pričom získava iba minimálnu mzdu. Nedá sa preto poprieť, že nerovnováha snahy a odmeny je závažným problémom nielen americkej pracovnej sily, ale vo zvýšenej miere sa vyskytuje aj v ďalších krajinách naprieč celým svetom.
Keď sa na trhu práce objavuje neistota a výška miezd stagnuje, zamestnanci majú často pocit, že sa musia uspokojiť s nízkymi platmi a nevyhovujúcimi podmienkami, na ktoré by v inej situácii nepristúpili a považovali by ich za neférové. Siegrist uviedol, že v poslednej dobe sa výrazne zvýšil počet pracovných miest, ktoré sú charakteristické vysokou mierou nerovnováhy snahy a odmeny.
Ale neprimerane vysoká odmena bez patričnej snahy môže spôsobovať rovnako závažné problémy.
Siegrist potvrdil, že údaje sú v tomto smere o niečo menej jednoznačné. Jeho výskumná skupina má však k dispozícii zatiaľ nepublikované dáta, ktoré hovoria o tom, že aj pocit nezaslúženej odmeny môže postupom času vyústiť do nezanedbateľných problémov s psychickým zdravím.
Otázka nezaslúženej odmeny sa stala Robertsovou posadnutosťou. Mal pocit, že si jednoducho nezaslúži peniaze, ktoré zdedil po svojich rodičoch. Na druhej strane však netušil, čo by mohol podniknúť s cieľom vyriešenia svojej situácie. Povedal: „Medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom svojho života som sa nedokázal vysporiadať s pocitom viny. Bol som si vedomý faktu, že vo svete existuje nespravodlivá nerovnováha a ja som sa v istom zmysle slova ocitol na víťaznej strane.“ Spočiatku sa rozhodol túto skutočnosť skrývať alebo ju ignorovať. Keď chodil na večierky, svoje drahé auto parkoval o niekoľko ulíc ďalej, aby ho z neho nevidel nikto vystupovať.
Neskôr sa snažil sám sebe odôvodniť svoje bohatstvo. „Pocitu viny som sa chcel zbaviť racionalizáciou. Neustále som si opakoval, že majetok je skrátka výsledkom mojej tvrdej práce.“
Rachel Sherman, profesorka sociológie na newyorskej univerzite New School, vysvetlila: „Ľudia, ktorí zdedili majetok po svojich predkoch, sa často dostávajú do konfliktu s vlastným svedomím a majú problém zmieriť sa s pochybnosťami, či skutočne majú právo na toto bohatstvo.“
Shermanová je autorkou knihy „Uneasy Street: The Anxiety of Affluence“. Pri jej písaní vyspovedala desiatky bohatých jedincov. Zistila, že pri vyrovnávaní sa so spomenutým vnútorným konfliktom sa mnoho ľudí bráni výrokmi o tom, že majetok nadobudli vlastnými silami. Dokonalým príkladom tohto správania je prezident Donald Trump. Je verejne známe, že pochádza z bohatej rodiny. No napriek tomu sa neustále prezentuje ako úspešný podnikateľ, ktorý si vybudoval bohatstvo vlastnými rukami.
Shermanová sa jedného respondenta opýtala, či si myslí, že si naozaj zaslúži plat vo výške 500 000 dolárov. Oslovený človek odpovedal: „Prirodzene. Každý cent som zarobil vlastnými silami a do svojej súčasnej situácie som sa prepracoval vlastným úsilím.“ Táto osoba sa však nakoniec priznala, že v počiatkoch svojej kariéry získala podstatnú finančnú podporu od svojich švagrovcov.
Iba málo bohatých ľudí sa v súčasnosti zamýšľa nad tým, aké absurdné je posudzovať morálnu hodnotu človeka na základe výšky jeho príjmu. Priemerný plat moderného generálneho riaditeľa spoločnosti je 271-krát vyšší ako príjem jeho zamestnancov. Naozaj si niekto myslí, že tento riaditeľ pracuje 271-krát tvrdšie ako jeho podriadení, ktorí často vykonávajú ťažkú fyzickú prácu?
Keby to malo platiť, znamenalo by to, že súčasní generálni riaditelia denne vynaložia toľko mentálneho úsilia, aké je potrebné na zabehnutie niekoľkých náročných maratónov tesne po sebe. Situácia moderných riaditeľov je takmer neporovnateľná s ich predchodcami z 80. rokov dvadsiateho storočia, ktorí zarábali iba 50-krát viac ako bežní zamestnanci ich spoločností. Každý si však dokáže nájsť výhovorku či argument, keď čelí tejto skutočnosti. Bohatí sa preto radšej často porovnávajú s fiktívnymi poberateľmi sociálnych dávok, ktorí celý deň preležia na gauči a žijú na úkor poctivých daňových poplatníkov.
Vláda prezidenta Trumpa tlačí túto myšlienku do nových extrémov. Jej najnovšia legislatíva totiž hovorí o tom, že ľudia, ktorí si nárokujú na zdravotnú starostlivosť prostredníctvom programu Medicaid, musia byť aktívne zamestnaní alebo sa zapájať do rôznych komunitných aktivít. Je to skoro ako keby sa vláda domnievala, že príspevky na zdravotnú starostlivosť budú odrádzať občanov od snahy zamestnať sa. Alebo ako keby mali právo na život iba tí jedinci, ktorí pracujú.
Roberts sa celé roky cítil byť izolovaný a neustále sa snažil čeliť svojmu vnútornému konfliktu. Nakoniec sa však rozhodol aktívne zakročiť. Stal sa národným organizátorom skupiny Resource Generation, ktorá pomáha bohatým mladým ľuďom znižovať následky nerovnomerného rozdelenia bohatstva. Upriamuje ich pozornosť na spôsoby, ktorými neprimerané zhromažďovanie bohatstva škodí ľudskej spoločnosti. Roberts vysvetlil, že skupina organizuje vzdelávacie komunitné podujatia, v rámci ktorých spája ľudí s rôznym spoločenským postavením. Povedal: „Nemám možnosť organizovať stretnutia pracovníkov zo skupín s nízkym príjmom. Ale dokážem spájať bohatých ľudí, ktorí si uvedomujú svoju situáciu, cítia sa byť izolovaní a uväznení v slepej uličke. Pomáham im prispievať k budovaniu všeobecnej spoločenskej spravodlivosti.“
Súvisiace: Vrchné 1% – demokracia či oligarchia?
Koncept nerovnováhy snahy a odmeny nám pomáha porozumieť tomu, akým spôsobom prispieva pocit spravodlivosti k zdravotnému stavu človeka. Pocit, že naša snaha nie je patrične odmenená, nevyhnutne vedie k nadmernému stresu. A to aj v prípade, že „problémom“ je nezaslúžene vysoká odmena.
Kľúčovým problémom dnešnej doby je však prístup k tomuto problému. Ľudia na najvyšších spoločenských pozíciách totiž nemajú záujem riešiť nerovnomerné rozdelenie majetku na nižších priečkach sociálneho rebríčka. Namiesto toho sa za každú cenu snažia odôvodniť a racionalizovať svoje vlastné postavenie. Bránia sa tým, že svoje bohatstvo si jednoducho zaslúžia, pretože na ňom tvrdo pracovali.
Už text skladby z muzikálu Finian’s Ranbow, ktorý sa po prvýkrát objavil na scéne v 40. rokoch 20. storočia, hovorí: „Keď bohatý človek nechce pracovať, je to pôžitkár. Ale keď sa práce štíti chudobný muž, je to povaľač a naničhodný lenivec.“
Roberts vyhlásil, že v súčasnosti sa mnoho hráčov na poli politiky snaží „vyriešiť“ otázku chudoby. No napriek tomu sa nevyvíja takmer žiadne úsilie o riešenie otázok na druhom konci spektra. Dodal: „V prvom rade musíme vyriešiť nadmernú akumuláciu bohatstva v rukách vybraných jedincov.“
Zdroj: TheGuardian, BBC
