Predstavte si malé námestie v centre istého európskeho mesta, na ktorom sa schádzali traja z najslávnejších hodinárov na svete, aby spoločne diskutovali o nových technikách a zdieľali medzi sebou najrôznejšie klebety. Nie, nie je reč o Ženeve – iba veľmi málo veľkých hráčov hodinárskeho priemyslu, ktorí pôsobia v tomto meste, medzi sebou udržiava vrúcne vzťahy.
Vyššie uvedeným mestom je v skutočnosti Paríž, presnejšie Paríž v priebehu sedemdesiatych rokov 18. storočia. Na západnom cípe ostrova Île de la Cité tu nájdete skryté námestie známe ako Place Dauphine, ktoré naozaj nie je väčšie ako zopár mestských blokov – je však o to významnejšou súčasťou histórie hodinárskeho umenia. V druhej polovici 18. storočia tu totiž prevádzkovali svoje dielne traja dnes už legendárni hodinári – Ferdinand Berthoud, Jean-Antoine Lépine a mladý Abraham-Louis Breguet.
Záznamy týchto troch uznávaných osobností nanešťastie neuvádzajú celkovú podobu technologického pokroku, ktorý sa v tom čase odvíjal v okolí námestia Place Dauphine. Avšak na základe ich vlastných výtvorov v súčasnosti môžeme bezpečne vyhlásiť, že títo traja muži (každý svojím vlastným spôsobom) zdokonalili charakter mechanického hodinárstva v omnoho väčšej miere ako ktorýkoľvek z ich súčasníkov.
Súvisiace: Investovanie do klasických hodiniek sa oplatí
Nedá sa pochybovať o tom, že keby všetci títo osvietení remeselníci zotrvali na parížskom námestí ešte o niečo dlhšie, súčasný hodinársky priemysel by mohol vyzerať úplne inak. História to však zariadila inak. Lépine totiž čoskoro odišiel pracovať do prestížneho hodinárskeho závodu Manufacture Royale, ktorý na hranici so Švajčiarskom založil sám filozof Voltaire. Krátko potom sa na scénu dostavila Veľká francúzska revolúcia, čo luxusnému trhu v tejto krajine vôbec neprospelo.
Je smutné, že táto zlatá éra je v súčasnom svete francúzskeho hodinárstva iba sotva viditeľná. Históriu prominentných priemyselných odvetví píšu marketingové oddelenia najväčších korporácií, čo znamená, že najdôležitejšie pokroky v rámci výroby luxusných hodiniek sú v súčasnosti obvykle pripisované výrobcom zo Švajčiarska alebo Nemecka. Francúzom sa nepodarilo zanechať svoju stopu v histórii hodinárstva jednoducho preto, lebo od 18. storočia sa na scéne neobjavila žiadna veľká francúzska spoločnosť, ktorá by sa postarala o viditeľné zachovanie dedičstva troch pánov z námestia Dauphine. Na scéne sa síce objavilo niekoľko menších výrobcov, medzi ktorých sa radí napríklad Alain Silberstein, ale tí sa venovali veľmi špecifickému štýlu hodinárstva a nedosiahli dostatočne vysokú reputáciu. Prečo teda francúzske hodinárstvo vôbec stojí za zmienku?
Karl-Friedrich Scheufele, spolupredseda švajčiarskej hodinárskej značky Chopard a zanietený zberateľ Berthoudových diel, prezradil: „Francúzske hodinárstvo je pozoruhodné vďaka svojmu výkonu a kvalite. Na rozdiel od Švajčiarska, každý model hodiniek vyrobených vo Francúzsku bol prezentovaný kráľovi, čo hodinárom umožňovalo zviditeľniť sa na verejnosti a bolo to pre nich obrovskou motiváciou.“
Čo sa týka technologických pokrokov francúzskeho hodinárskeho priemyslu, mnohé z nich sa objavili v rámci prominentnej rivality medzi Francúzskom a Veľkou Britániou tej doby, ktorá sa týkala zdokonaľovania námorných chronometrov. Dvaja najtalentovanejší hodinári na francúzskej strane boli Pierre Le Roy a Ferdinand Berthoud. Le Roy vynašiel takzvaný zmiernený krokový mechanizmus, ktorý je primárnou časovo-regulačnou jednotkou námorných chronografov, ako aj súčiastku zodpovednú za tepelnú stabilizáciu časomeru pri nebadateľných zmenách teploty vzduchu. Jeho prínos pre svet námorných chronografov bol síce pravdepodobne väčší ako u jeho kolegu, ale práve Berthoud sa stal revolucionárom tradičného hodinárskeho priemyslu.
Ferdinand Berthoud bol už ako 26-ročný mladý muž vyhlásený za majstra hodinára. Svoju prácu dopĺňal pompéznymi hodinárskymi publikáciami a odvážne sám seba prezentoval priamo na kráľovskom dvore. Po dokázaní svojich schopností pri navrhovaní námorných chronografov bol menovaný za dvorného hodinára francúzskeho kráľa a hlavného hodinára francúzskeho námorníctva. Le Roy z toho pravdepodobne vôbec nebol nadšený, keďže funkciu kráľovského hodinára predtým zastával jeho vlastný otec. Le Roy krátko potom zavesil svoju kariéru v tomto priemysle na klinec.
Jean-Antoine Lépine síce neprežil podobne dramatický vstup do dejín, jeho práca však predstavuje jeden z najdôležitejších francúzskych vplyvov na hodinky, ako ich poznáme v súčasnosti. Lépine sa rozhodol vzoprieť mainstreamovým postupom a otočil sa chrbtom k prehnane objemnej konštrukcii hodiniek, ktorú pred ním používal snáď každý hodinár. Vnútorný mechanizmus hodiniek dovtedy totiž pozostával z dvoch platničiek oddelených stĺpikovitými podperami, medzi ktorými boli umiestnené všetky ostatné súčasti hodinového motorčeka. Lépine z rovnice úplne odstránil hornú platničku a hodinové súkolie spolu s ostatnými časťami vnútorného mechanizmu pripevnil na pôvodnú spodnú časť niekoľkými mostíkmi.
Takáto vnútorná architektúra mu umožnila vyrábať výrazne tenšie vreckové hodinky. Francúzske hodinky tak zrazu disponovali atraktívnym dizajnovým prevedením a ladným tvarom, čo mohlo byť dokonale využité v rámci marketingu novej doby. Na scéne už chýbal iba človek, ktorý by francúzske hodinky dokázal spopularizovať a úspešne predávať.
Týmto človekom sa stal Abraham-Louis Breguet. Je tak trochu svätokrádež, že tohto umelca nezačíname opisovať prostredníctvom jeho jedinečných mechanických inovácií (jeho portfólio patentov je takmer dvojnásobne dlhšie ako zoznam vynálezov ktoréhokoľvek iného hodinára), ale Breguet si v prvom rade uvedomil, že technické prevedenie hodiniek neznamená nič bez atraktívneho štýlu, ktorý je v súčasnosti základnou črtou francúzskeho hodinárstva. Breguet prevzal unikátnu Lépinovu architektúru hodinového mechanizmu a spojil ju s veľkoformátovými gilošovanými ciferníkmi, dômyselným dizajnom hodinových ručičiek, samotného číselníka a bočných strán puzdra hodiniek. Tento hodinár uviedol na trh novú generáciu hodiniek, ktoré sa stali dokonalým symbolom francúzskej elegancie.
Podobne aj technické prevedenie Breguetových hodiniek si kládlo za cieľ prekvapiť a oslniť sofistikovanú klientelu. Jedným z jeho charakteristických výtvorov boli hodinové opakovače, ktoré hlásili časové údaje zvukovým tónom – podobne, ako to robia v súčasnosti. Jeho unikátne vreckové hodinky umožňovali svojmu majiteľovi odčítať časový údaj pomocou vystupujúcich ručičiek priamo vo vrecku nositeľa bez toho, aby ich musel vyťahovať na verejnosti a potenciálne sa tak ocitnúť vo faux pas situácii. Dokonca aj samotný elegantne rotujúci tourbillon, ktorým sa preslávil, bol navrhnutý tak, aby ulahodil oku svojím mechanickým prevedením, pričom efektívne zlepšoval výkon samotných hodiniek.
Breguetova obchodná činnosť prežila nielen francúzsku revolúciu, ale aj napoleonovskú éru. Jeho hodinky totiž dokázali osloviť prestížnych klientov svojou nenapodobniteľnou genialitou. Avšak Breguetove umenie predstavovalo najvyšší bod francúzskeho hodinárstva. Je pravdou, že táto krajina aj v priebehu 19. storočia vyprodukovala niekoľko vynikajúcich hodinárov, medzi ktorých sa zaradili napríklad Louis Moinet a Louis Leroy, väčšina hodinárskej produkcie vo Francúzsku sa ešte po dlhú dobu opierala o cenovo dostupnejšie vreckové hodinky, ktoré boli založené na vtedy už zastaranom valcovom mechanizme. Výnimkou boli síce niektoré z dekoratívnejších modelov, ale francúzsky hodinársky priemysel sa vo veľkej miere začal prepadať smerom nadol.
Nedá sa poprieť, že táto krajina disponovala mimoriadnym technologickým a kultúrnym dedičstvom – ako teda prišla o svoje prominentné postavenie v hodinárskom priemysle? Začiatok konca francúzskeho hodinárstva v skutočnosti nastal už viac než 200 rokov pred Breguetom, keď sa hodnota hodiniek posudzovala výhradne na základe ich dekoratívnych vlastností. Najslávnejšie modely tej doby boli charakteristické nádhernými glazúrovanými povrchmi a motívmi, avšak mnohí z remeselníkov, ktorí sa venovali výrobe takýchto kúskov, sa hlásili k protestantskej cirkvi. Kráľ Ľudovít XIV. ich však z tohto dôvodu považoval za kacírov a zrušil mnohé zo zákonov, ktoré im dovtedy poskytovali vo Francúzsku ochranu. Z Francúzska bol preto nútený odísť obrovský počet najrôznejších remeselníkov a umelcov, ktorých následne s otvorenou náručou privítali švajčiarske spoločnosti a dielne. Nejednalo sa síce iba o remeselníkov pracujúcich s hodinkami, ale po odchode z Francúzska sa do hodinárskeho priemyslu zapojili aj umelci, ktorí dovtedy tvorili v iných sférach.
Švajčiarske hodinárstvo týmto spôsobom získalo obrovský stimul, ale ani napriek tomu sa nezdalo, že by úplne prevalcovalo majstrov hodinárov, ktorí aj naďalej pôsobili vo Francúzsku – a z ktorých v skutočnosti mnohí pochádzali zo Švajčiarska, podobne ako Breguet či Berthoud.
S nástupom 19. storočia sa však ukázalo, že Švajčiarsko si osvojilo efektívne metódy sériovej výroby hodiniek, ktoré francúzsky hodinári tvrdohlavo ignorovali. Breguet dokonca na vrchole svojej kariéry pozýval švajčiarskych učňov priamo do svojej dielne v Paríži, kde ich školil vo výrobe prestížnych komplikovaných hodiniek – ktoré však boli stále vyrábané ako individuálne kusy. V priebehu roka 1840 sa vedenia rodinnej hodinárskej spoločnosti ujal jeho vnuk Louisom Clément Breguet, ktorý si začal zo švajčiarska dovážať sériovo vyrábané hodinové motorčeky.
Pre francúzskych hodinárov sa postupom času stalo skrátka príliš jednoduchým požičiavanie si Švajčiarskych skúseností. Keď švajčiarski remeselníci rozšírili svoje mikromechanické schopnosti, do Francúzska boli vyvážané aj čoraz komplikovanejšie hodinky. Hodinky modelu Leroy 01, ktoré uviedol na trh Louis Leroy a po celé desaťročia boli považované za najkomplikovanejšie hodinky na svete, boli z väčšej časti zostavené vo švajčiarskom údolí Vallée de Joux.
Súvisiace: Aké presné by mali byť Vaše mechanické hodinky
Francúzi možno prenechali vedúce postavenie v mechanickom spracovaní hodiniek Švajčiarom počas 19. storočia, ale v priebehu 20. storočia si opätovne uvedomili, že samotný štýl je potenciálne cennejším ako export. Dôkazom je prominentný hodinár Edmond Jaeger, ktorý začiatkom 20. storočia (v prvých dňoch náramkových hodiniek) vybudoval v Paríži prosperujúcu hodinársku spoločnosť. Jaeger dokázal, že charakteristické francúzske hodinárstvo nemusí byť nevyhnutne založené na výlučne francúzskych súčiastkach.
V závislosti od toho, koho sa pýtate, francúzske hodinárstvo je buď minulosťou, alebo živým odvetvím, ktoré však nezodpovedá súčasnej švajčiarskej a nemeckej definícii tohto priemyslu. Šedivejúci akademici hodinárskeho sveta by Vám tvrdili, že ak chcete nájsť zvyšky francúzskeho hodinárstva v modernej ére, musíte skúmať jeho vplyv na moderné Švajčiarsko, kde je inovatívna hodinárska architektúra Jean-Antoina Lépina a unikátne mechanizmy Ferdinanda Bregueta prominentným činiteľom až dodnes.
Najdôležitejšou je však skutočnosť, že v súčasnosti existujú milovníci luxusných hodiniek, ktorí bez akýchkoľvek pochybností dokážu identifikovať odkaz francúzskeho hodinárstva aj napriek tomu, že samotné hodinky sú vyrábané v Švajčiarsku. Hodinárske značky ako Cartier, Chanel či Van Cleef & Arpels sa aj v súčasnosti prezentujú eleganciou a schopnosťou prekvapiť, ktorá bola charakteristická pre francúzskych hodinárskych majstrov minulosti. Abraham-Louis Breguet a Edmond Jaeger by s tým jednoznačne súhlasili a neoblomne by tvrdili, že byť štýlovým sa oplatí v každej dobe.
Zdroj: Watchonista, Yahoo, NYTimes
