V priebehu minulého mesiaca sa meno miliardára Bernarda Arnaulta dostalo na titulky všetkých svetových médií. Stalo sa tak vďaka jeho pokusu vymaniť svoju luxusnú LVMH ríšu zo 16 miliardovej dohody o kúpe amerického klenotníka Tiffany & Co. V tomto prípade sa však malo jednať o pomerne malú transakciu toho najbohatšieho muža Európy, ktorú si v domovskom Francúzsku skoro nikto ani nevšimol.
Arnaultova investičná skupina sa miesto toho rozhodla kúpiť viac ako 5% podiel v medzinárodnej skupine Lagardere SCA po tom, čo sa obrovský konglomerát (pokrývajúci všetko od automobilov, lietadiel, až po vesmír) začal zameriavať viac na médiá, tlač a maloobchodné predajne nachádzajúce sa na letiskách a vlakových staniciach. Daný nákup je tak (podľa názoru zainteresovaných ľudí z oboch skupín) rozhodne predzvesťou toho, že Arnaultova skupina začne v politických aktivitách krajiny zohrávať čoraz väčšiu úlohu.
Prečo by však Arnault, známy ako najúspešnejší francúzsky investičný bankár (po tom, čo prefíkane nadobudol armádu luxusných značiek vrátane Dior, Fendi, Louis Vuitton, koňakovej značky Hennessy a svetoznámej značky šampanského Dom Perignon Champagne), túžil po kúsku tak neistej a neustále sa prebíjajúcej skupiny, akou je Lagardere?
Pozorovatelia Arnaulta a jeho správania v tom majú jasno. Podľa ich názoru je všetko o politickom vplyve.
K majetku skupiny Lagardere totižto patria aj dobre známe francúzske značky, akou je aj Paris Match. Ide o značku žiarivého týždenníka, ktorý v priebehu svojej histórie často popohnal šance prezidentských kandidátov na výhru. V arzenáli skupiny sa však nachádza aj spravodajská rozhlasová stanica Europe 1 a nesmierne vplyvný týždenník Le Journal du Dimanche. Zatiaľ čo daná mediálna jednotka stráca peniaze a mimo Francúzska disponuje len malým vplyvom, v rámci krajiny (v ktorej je obchod spolu s politikou zložito poprepájaný) má jej slovo nesmierne veľkú váhu.
Arnaultova hodnota majetku je podľa denného rebríčka najbohatších ľudí na svete s označením Bloomberg Billionaires Index okolo 86 miliárd dolárov. Jeho impozantné bohatstvo mu tak už samo o sebe zabezpečuje vplyv nielen vo svete, ale aj doma. Avšak mať niečoho viac ešte nikdy nikoho nezabilo. Povedal to Remy Le Champion, spoluvedúci pracujúci vo verejnej výskumnej a vysokoškolskej inštitúcie Francúzskeho tlačového inštitútu (konkrétne žurnalistického programu na univerzite Paris-Assas).
Ako nedávno uviedol: „Bernard Arnault má dokonalý prístup ku každému členovi vlády. Extrémne bohatí ľudia však často mávajú aj nejaký ten voľnočasový koníček. Benefity a výhody vzniknuté vlastníctvom médií pritom do značnej miery kompenzujú relatívne obmedzené náklady človeka, ktorého čistá hodnota majetku je 80 miliárd dolárov.“
Vezmite si napríklad ikonické puzdro značky Tiffany. Arnault bol vďaka svojej postupne budovanej mediálnej ríši schopný oprieť sa o francúzsku vládu v snahe zavrhnúť plánovanú dohodu. Konglomerát LVMH totižto dostal list od ministra zahraničných vecí Jean-Yves Le Driana, ktorý žiadal o jej časový odklad a to kvôli aktuálnym americko-francúzskym obchodným nezhodám. Práve tie boli v liste uvedené ako primárny dôvod pre upustenie od jej uzavretia.
Konglomerát LVMH však poprel, že by v spísaní, či nadobudnutí takéhoto listu zohral akúkoľvek rolu. Le Drian ale zasa pre parlament uviedol, že svojim konaním iba odpovedal na požiadavku spoločnosti. V jednom z rozhovorov navyše uviedol, že je jeho „povinnosťou ochraňovať francúzske záujmy“, čím efektívne a automaticky prepojil priority luxusnej spoločnosti s prioritami celej krajiny.
Arnaultom kontrolovaný konglomerát LVMH vlastní finančný denník Les Echos, ktorý je hlavným francúzskym denníkom finančno-obchodného zamerania. Rovnako však vlastní aj denník Le Parisien, ktorý je považovaný za takmer povinné čítanie Francúzov. Milovník klasickej vážnej hudby spravuje aj komerčné francúzske rádio Radio Classique, ktoré vo svojich ranných programoch pokrýva všetky hlavné správy.
„Byť vlastníkom všetkých týchto novín mu dodáva mediálny vplyv, a to znamená, že s ním nechcete mať nič spoločné.“
Julia Cageová, profesorka ekonomiky na parížskej vysokej škole Sciences Po, v reakcii na Le Drianov list uviedla následovné: „Byť vlastníkom všetkých týchto novín mu dodáva mediálny vplyv, a to znamená, že s ním nechcete mať nič spoločné.“
Podľa názoru analytikov z nezávislej skupiny finančných služieb ODDO BHF je zrejmé, že Arnaultov nákup akcií v spoločnosti Lagardere pomôže miliardárovi prehĺbiť jeho mediálnu prítomnosť. Navyše mu pomôže utužiť väzby medzi podobným podnikom oboch spoločností. Konglomerát LVMH vlastní siete bezcolných obchodov DFS a taktiež aj podiel vo firme Madrigall (ktorá je majiteľom vydavateľstva Gallimard. Jedná sa pritom o jedného z popredných vydavateľov francúzskych kníh, ktorý publikoval aj dielo nobelového laureáta Patricka Modiana).
Na základe slov Claude Perdriela z francúzskeho denníka Le Monde, ktoré uviedol v jednom z tohtomesačných rozhovorov vyplýva, že Arnault plánuje zakúpiť aj 40% podiel v tlačovej skupine, ktorá stojí za vplyvnými obchodnými časopismi, akými je aj Challenges.
Cage, ktorý predsedá čitateľskej asociácii magazínu Le Monde, pritom skonštatoval: „Disponovať médiami, ktoré sú vlastnené jednotlivcami z priemyslu (a to aj v prípade, ak nepredstavujú intervencionistov) podporuje nedôveru a pochybnosti spoločnosti.“ Navyše dodal, že čitateľom to dodáva nadrozmerný vplyv na vládu krajiny.
Arnault však nie je jediným francúzskym miliardárom, ktorý investuje do médií. Telekomunikační magnáti Martin Bouygues a Patrick Drahi vlastnia a spravujú televízny kanál TF1 a nepretržitý spravodajský a meteorologický kanál BFM TV. Xavier Niel je zasa spoluvlastníkom nesmierne známeho denníka Le Monde. Dassaultova priemyselná rodina vlastní denník Le Figaro a Vincent Bollor (spolu so svojou rovnomennou skupinou) vlastní kontrolný podiel vo francúzskom mediálnom konglomeráte Vivendi SA (ktorý okrem iného vlastní aj kanál Cnews TV) a rovnako aj podiel v medzinárodnej skupine Lagardere.
Éra Internetu narušila biznis a podnikanie médií. Zmenšila klientskú základňu, znížila príjmy z reklamy a všetko to následne presunula do rúk bohatých patrónov s dôverou v ich celoživotnú podporu. V priebehu posledného desaťročia klesly počty výtlačkov jedného z najlepšie predávaných spravodajských týždenníkov skupiny Lagardere s názvom Paris Match až o 100 000 kusov (a teda na niečo cez 500 000).
Je známe, že Arnault do dnešného dňa financoval širokú škálu rôznych aktivít odohrávajúcich sa vo Francúzsku. Príkladom toho je aj jeho finančný príspevok vo výške 200 miliónov eur, ktorý bol venovaný na opätovné vybudovanie požiarom zničenej katedrály Notre Dame v Paríži, či usporiadanie moderných umeleckých výstav vo svojej budove Fondation Louis Vuitton. Je preto zrejmé, že nákup akcií skupiny Lagardere je jedným zo spôsobov, ako podporiť kedysi legendárny subjekt tohto odvetvia.
Konglomerát bol založený tenisovým parťnerom Arnaulta, Jean-Lucom Lagarderom. Ten ho spravoval až do svojej smrti v roku 2003. Neskôr sa jej vedenia ujal Jean-Lucov syn, Arnaud Lagarder. Pod jeho správou sa však spoločnosť pohybovala v pochybných a neistých vodách. Navyše bola napádaná aktivistickou investičnou firmou Amber Capital po viac ako dva roky, a to z dôvodu (údajne) zlej správy spoločnosti.
Skupina Arnault uviedla vo svojom stanovisku (zo dňa 24. septembra) to, že investície „zdôrazňujú našu oddanosť integrite a rozvoju skupiny Lagardere.“ Odmietla však komentovať mediálne ambície spoločnosti a rovnako aj analýzy naznačujúce to, že jej posledné smerovanie predstavuje cielený krok v snahe zakúpiť si politický vplyv.
Podľa názoru Le Championa z univerzity Paris-Assas je miliardárov ohromný záujem o mediálne spoločnosti menej o zarábaní peňazí a viac o ovládaní toho, čo sa rozpráva „doma“.
V roku 2016 sa zdvihla vlna kontroverzie po tom, čo sa denníky Les Echos a Le Parisien rozhodli nepublikovať recenziu dokumentárneho filmu „Merci Patron“ (v preklade „Vďaka, šéf“). Dokumentárny film od Francoisa Ruffina, a teda od ľavicového aktivistu (ktorý sa postupom času prepracoval až na člena parlamentu), totižto predstavoval otvorenú kritiku konglomerátu LVMH a zároveň aj názornú ukážku moci bohatých. O rok neskôr skritizovali novinári z denníka Les Echos redakčné rozhodnutie o vyňatí Ruffinovho mena z kúska, ktorý bol napísaný nejakým stĺpčekárom.
Súvisiace: Najbohatší človek Európy – Bernault Arnault
Mnoho publikácií vlastnených Arnaultom ale tvrdí, že v ich prípade sa cenzúra objavuje len veľmi málo. Pierre Louette, výkonný riaditeľ skupiny denníkov Les Echos-Le Parisien, opísal svoje vzťahy s majiteľom ako „prirodzené, plynulé a normálne“.
Aj napriek tomu sa Les Echos postavilo pomerne vlažne k záležitosti toho, či sa LVMH skutočne obrátilo na vládu v snahe zrušiť dohodu s americkým klenotníkom Tiffany. Uviedol totižto, že jej anulovanie bolo iba „vedľajšou škodou“ vyplývajúcou z obchodnej vojny medzi Francúzskom a USA.
Denník Le Champion zasa uviedol: „Nemyslím si, že existuje niekto, kto okamžite zdvíha telefón a telefonuje reportérom v momente, keď sa Bernardovi Arnaultovi nepáči akýkoľvek článok v denníku Les Echos. Miesto toho tu hovoríme o jemnom vplyve, o domnienkach a o samostatne stanovených limitoch.“
Zdroj: WSJ, FInancialTimes
