O ruských pokrmoch koluje množstvo mylných predstáv. Ich výskyt je navyše znásobený predovšetkým samotnými Rusmi, ktorí svoje zámorské reštaurácie vedú v duchu klasických stereotypov. Ak by ste si však prečítali akékoľvek dielo klasickej ruskej literatúry, zistili by ste, že kuchyňa tejto krajiny je rôznorodejšia a zahŕňa toho omnoho viac, ako len vodku, kaviár a ľahké predjedlá, ktoré zámorské ruské reštaurácie tak rady zdôrazňujú (aj keď je pravdou, že práve tieto tri elementy sú dôležitou súčasťou slávnostných jedál federácie).
V kuchárskej príručke z roku 1990 s názvom “Please to the Table”, nás americká historička jedál, pôvodom z Ruska, Anya von Bremzenová a historik umenia John Welchman, berú na výlet do Ruska. V úvode knihy uvádzajú: „To, čo sme sa rozhodli urobiť, je sprostredkovať skutočne závratnú rôznorodosť sovietskej kuchyne a taktiež odstrániť prevládajúci mýtus hovoriaci o tom, že v ruskej (či sovietskej) kuchyni sa toho okrem takzvaných „blinov“ (respektíve lievancov, či palaciniek) a boršču veľa nenachádza.
Taktiež sme sa rozhodli vykúpiť smutnú povesť jednotlivých kuchýň Sovietskeho zväzu, ktorá je výsledkom viac ako 50 rokov neustále trvajúceho nedostatku potravín a podpriemerného varenia v reštauráciách. Táto povesť je však spôsobená aj neadekvátnymi službami, ktoré návštevníci na svojej návšteve Moskvy a (vtedajšieho) Leningradu museli vydržať. Existuje niekoľko skutočne úžasných a dobrodružných jedál, ktoré sa dajú kúpiť mimo Ruska. Je pritom dôležité poznamenať, že podstatu sovietskeho jedla nikdy nebude možné nájsť v nerovnom súboji s mastným tanierom kyjevského kuraťa alebo v požiadavke silného stroganova.“
Ako uvádza kniha publikovaná rok pred rozpadom východnej veľmoci, kuchyne Sovietskeho zväzu socialistických republík sa ovplyvňovali nielen navzájom, ale do značnej miery na nich vplývali aj vonkajšie kultúry. Autori knihy preto skonštatovali: „Niekoľko z pokrmov v našej sfére je možné pokladať za kompletne odlišné a maximálne rôznorodé aj v porovnaní so skvelými kuchyňami sveta (ku ktorým sa radí kuchyňa Stredného východu, Francúzska, Číny, Škandinávie a aj kuchyňa plná jednoduchej stravy, ktorá prináleží rovinám východnej Európy).“
„V klasickej ruskej kuchyni je možné pozorovať skutočne veľký vplyv Francúzska; čínsky a indický vplyv sa zasa objavuje v kuchyni Uzbekistanu; turecký a perzský vplyv je viditeľný na Kaukaze; a škandinávsky vpylv sa zasa vyskytuje v pobaltských republikách […]. Dôvodom je to, že napríklad v Uzbekistane môžete nájsť ľudí z Afganistanu, Turecka, Iránu, Číny, Kórei, Mongolska, Ruska a Ukrajiny, no taktiež sa tu nachádzajú aj početné spoločenstvá Židov a Cigánov.“
„Práve tu sa môžete usadiť k večeri, ktorá zahŕňa pokrmy z plnenej zeleniny importovanej z Turecka, uzbecké plnené pampúchy (takzvané „samsa“, ktorých názov pochádza z indického slova samosa), parené knedle čínskeho pôvodu a Rusmi milovanú sleďovú misu podávanú v škandinávskom štýle.“
V knihe sú spomenuté všetky ruské pokrmy, ktoré by ste v nej aj mohli očakávať. Objavuje sa v nej kyjevské kura, šalát Olivier (ktorý je v reštauráciách mimo Ruska často nazývaný ako „ruský šalát“), hovädzie stroganov, boršč, plnená kapusta, pelmene a pirôžky.
K menej známym pokrmom sa zaraďuje azerbajdžanská fašírková polievka, estónske vyprážané sardinky, teľacie mäso plnené lososom s kaviárovou omáčkou, jablková polievka s jablkovými knedľami, hubami plnené filé alebo platesa, čokoládovo-pusinková torta a zmrzlina crème brûlée.
Zdroj: Post Magazine
