Akým smerom sa bude vyvíjať ľudská spoločnosť, v ktorej bude ekonomická sila sústredená v rukách malej skupiny jedincov? Súčasnosť nám môže poskytnúť nepríjemnú odpoveď. Malá skupina svetovej elity aktuálne zažíva veľký rozkvet. Pod ňou sa nachádzajú masy obyvateľov, ktoré nemajú možnosť ovplyvňovať prerozdelenie majetku a ostávajú vynechaní z hry o svetové bohatstvo. V polovici decembra minulého roka bola zverejnená analytická správa World Inequality Report, ktorá sa zaoberá otázkou nerovnosti medzi jednotlivými skupinami globálnej populácie.
Svoje tvrdenia dokumentuje bohatým objemom údajov, na ktorých zhromažďovaní sa podieľalo viac než 100 výskumníkov z viac ako 70 krajín. Správa udáva, že 27% celkových svetových príjmov v rokoch 1980 až 2016 skončilo na účtoch 1% najbohatších jedincov sveta. Pre porovnanie, spodná polovica svetovej populácie mala prístup iba k 12% celkových finančných prostriedkov. Je síce pravdou, že situácia najchudobnejších ľudí na svete sa v posledných 40 rokoch výrazne zlepšila. Napriek tomu sa skutočnými víťazmi stali práve tí najbohatší. Ekonomický rast Číny pomohol stovkám miliónov občanov prekročiť hranice chudoby, ale podiel majetku, ktorý spadal pod vlastníctvo 1% najbohatších, sa zdvojnásobil z 15% na 30%. Koncentrácia bohatstva v Indii a Rusku dosiahla taký charakter, že na scéne sa znovu objavila nerovnosť príznačná pre obdobie vlády radžu či cára. Správa varuje, že do roku 2030 by mohlo iba 250 ľudí vlastniť až 1,5% celkového bohatstva planéty.
Súvisiace: Kde vo svete sa nachádza najviac miliardárov a ako sa dostali k svojmu majetku?
Prevládajúcou ideológiou Západného sveta bola v priebehu posledných 40 rokov privatizácia, deregulácia a nedávno sa do popredia dostal trend spojený s úspornými opatreniami. Takáto situácia pramenila z legislatívnych pravidiel, ktoré slúžili na kontrolu kolektívnej moci voličov. Výsledkom boli vyššie zisky a dividendy, nižšie osobné dane a vyšší podiel na národnom príjme – pre tých najbohatších. Všeobecná kultúra zakotvovala trvalé vytváranie a okázalé míňanie bohatstva. Takáto situácia však pretrvávala na úkor takmer všetkých ostatných skupín obyvateľstva. Vo veku globalizácie sme sa stali svedkami toho, že platy nižších a stredných príjmových skupín v Severnej Amerike a Európe výrazne stagnujú. Ekonomické opatrenia, ktoré viedli k vytvoreniu tohto stavu, sa vyvíjali na základe vnútroštátnych rozhodnutí a celosvetového nátlaku. Ich negatívne dopady však nezvratne otrávili súčasnú politiku. Politické strany, ktorých program je namierený proti tradičným inštitúciám autority a moci, zaznamenávajú najväčšiu podporu voličov od 30. rokov 20. storočia. Mainstreamové strany sú medzitým radikalizované, alebo značne oslabené.
V súčasnosti sa stretávame s legitímnou nespokojnosťou občanov, ktorú je potrebné riešiť. Ich námietky sú však často pridusené tými najhoršími zasvätenými stranami. Nespokojnosť so systémom v pobrexitovej Veľkej Británii presadzuje skupina oportunistov, ktorí tvrdia, že obmedzovanie práv pracovníkov povedie k takzvanému „rozmachu nadčasov“. Donald Trump postavil svoju kampaň na nespokojnosti robotníkov bielej rasy, no zároveň podporuje plán, prostredníctvom ktorého sa zo Spojených štátov stane prakticky daňový raj pre 0,1% najbohatších. Táto skupina populácie by v takom prípade čelila najnižším daňovým sadzbám od Zlatého veku na konci 19. storočia. Ak reakční nacionalisti (extrémisti) hovoria o revolúcii, ale v skutočnosti upevňujú plutokratický status quo, potom rovnaký trend môžeme badať aj v progresívnom globalizme. Túžba Emmanuela Macrona, zdaniť mzdy vo Francúzsku vo väčšej miere než príjmy z podnikania, je zlým znamením toho, že zvýhodňuje tvorcov bohatstva pred rádovými pracovníkmi.
Neexistuje nič nemenné na tom, akú ekonomickú slobodu majú bohatí ľudia, alebo ako dlho bude trvať stagnácia príjmov. Treba uznať, že Európa sa v súčasnosti vydáva pozitívnym smerom. Ak ju bude nasledovať celý svet, globálna nerovnosť by sa mohla začať znižovať. Prirodzene, ani tento kontinent nie je úplne dokonalý. Mali by tu platiť celoeurópske dane pre najbohatšie spoločnosti a jednotlivcov, pretože práve tieto strany najviac profitujú z bezcolnej zóny. Občania musia opätovne nadobudnúť presvedčenie, že politika ponúka demokratickú ochranu, ktorá je zakorenená v tradícii rovnostárskeho systému. Je znepokojujúce vidieť britskú firmu zaoberajúcu sa výstavbou domov, ktorá najprv získa obrovskú vládnu dotáciu a následne vyplatí svojmu výkonnému riaditeľovi sumu vo výške 110 miliónov libier. Prečo ho ministerstvo nevyzve, aby zverejnil svoje daňové priznanie, na základe ktorého by musel previesť 45 miliónov libier naspäť do štátnej pokladnice? Svetu už príliš dlho vládne ekonomika striktne voľného trhu. Tá však neželane utlmuje demokratické princípy a podporuje koristnícku politickú ekonomiku.
Súvisiace: Bohatí ľudia sa neradi chvália tým, koľko míňajú
Louis Brandeis, sudca Najvyššieho súdu Spojených štátov, v minulosti správne poznamenal: „Môžeme mať demokraciu, alebo môžeme mať bohatstvo sústredené v rukách svetovej elity. No nemôžeme mať oboje.“ Politici potrebujú hľadať spôsoby pre dosiahnutie spravodlivejšieho riešenia. Je potrebné presadzovať progresívnejšie dane a zriadiť globálny finančný register, ktorý by zabránil utajovaniu bohatstva v exotických daňových rajoch. Pre dosiahnutie zmysluplného uplatňovania občianstva je potrebné zvýšiť výdavky vlády na zdravie, vzdelanie a všeobecný blahobyt. Bohatí musia zdieľať bremeno spoločenských problémov, nielen plachtiť na svojich luxusných jachtách, ktoré sú registrované v daňových rajoch. Revolučná nálada medzi voličmi sa prehĺbi ešte viac, keď začnú platiť uhlíkovú daň, pričom bohatí sa daniam vyhýbajú úplne. Súčasný život spočíva na nestabilnom konsenze, že vlády fungujú preto, lebo v to ľudia skrátka veria. Táto viera sa však zakladá na tom, že aj bohatí jedinci sa rovným dielom podieľajú na udržiavaní ekonomickej stability. Pretože práve to je ich povinnosťou.
Zdroj: TheGuardian, NYTimes
