Po väčšinu moderných dejín Japonska bolo Tokio mestom, v ktorom bola sústredená štýlová a tvorivá energia tejto krajiny. Niekdajšie hlavné mesto Kjóto bolo na druhej strane vždy centrom ochrany tradičnej kultúry. A keďže Tokio v súčasnosti buduje novú infraštruktúru nevyhnutnú pre realizáciu olympijských hier v roku 2020, je pomerne nečakané, že je to práve Kjóto, ktoré sa aktuálne prezentuje v úlohe veľkého inovátora – obzvlášť keď je reč o reštauráciách, umení a ubytovaní.
Kjóto sa do konca tohto roka stane domovom prinajmenšom troch vysoko očakávaných hotelov, medzi ktoré sa zaradí predovšetkým prvý Ace Hotel na území Japonska. Dizajn hotela navrhol Kengo Kuma a bude sa nachádzať v centre mesta, ktoré spestrí bezstarostne štýlovou povahou charakteristickou pre túto hoteliersku značku. Neďaleko Chrámu zlatého pavilónu v Kjóte bude v priebehu novembra otvorený aj hotel značky Aman. Táto značka sa preslávila svojimi mimoriadne luxusnými rezortmi a cenami na úrovni 2 000 dolárov za noc. Do mesta ďalej prichádza aj značka Park Hyatt, ktorá čoskoro otvorí 70 izieb v štvorposchodovej budove neďaleko chrámového komplexu Kiyomizu-dera.
Miestny umelec Shiro Takatani, spoluzakladateľ vplyvnej umeleckej organizácie Dumb Type, vôbec nie je prekvapený, že sa jeho mesto konečne začína dostávať do popredia. Umelec uviedol: „Tokio síce môže byť moderným hlavným mestom Japonska, ale Kjóto si zachováva mladistvú energiu. Vo svojom jadre je študentským mestom.“ A to sa nedá poprieť. Kjóto má v súčasnosti približne 1,5 milióna obyvateľov a zastrešuje najmenej 30 akreditovaných vzdelávacích inštitúcií, čo z neho robí dokonalú živnú pôdu pre nové nápady. Často sa pritom jedná o inovácie, ktoré nejakým spôsobom korešpondujú s najstaršími zvykmi krajiny.
Takatani si spomína na svoje študentské časy v osemdesiatych rokoch minulého storočia, keď v známych kaviarňach v Kjóte diskutoval o najrôznejších teóriách so svojimi priateľmi. V súčasnosti s nimi spolupracuje na tvorbe multimediálneho umenia a videí, v rámci čoho využívajú svoje tradičné vzdelanie pri vytváraní komentárov modernej japonskej spoločnosti. V posledných rokoch si navyše získali celosvetové uznanie – svoje diela dokonca vystavovali aj v Múzeu moderného umenia v New Yorku.
Súvisiace: Jedna z najlepších reštaurácií sveta je ukrytá na futbalovom štadióne
Lucille Reybozová, francúzska fotografka momentálne pôsobiaca v Kjóte, tiež súhlasí s tým, že tvorivá duša tohto mesta dlho driemala pod povrchom, no v súčasnosti sa konečne uchádza o pozornosť širokej verejnosti. Reybozová a jej manžel Yusuke Nakanishi v roku 2013 spoločne založili medzinárodný fotografický festival Kyotographie, počas ktorého sa organizujú výstavy fotografických diel v storočných budovách, z ktorých mnohé sú opustené alebo nepoužívané. Reybozová vysvetlila: „Chceme si uctiť históriu mesta a spraviť z neho centrum medzinárodnej kultúry.“ Samospráva prefektúry a obchodná komora v Kjóte na jeseň minulého roka udelili Reybozovej a Nakanishimu ocenenie „Kyoto Creator Grand Prix“ za ich prínos miestnej umeleckej scéne.
David Croll, Reybozovej britský priateľ a úspešný podnikateľ, sa stal spoluzakladateľom liehovaru Kyoto Distillery. Pred dvoma rokmi začal vyrábať Ki No Bi, prvý luxusný gin v Japonsku – a to vo štvrti, ktorá sa preslávila svojou hrdou tradíciou varenia saké. Vlastný recept tohto liehovaru sa vo veľkej miere opiera o „kyo-yasai“, teda nezvyčajnú zmes zeleniny a byliniek pochádzajúcu z tohto regiónu. Nápoj známy ako Ki No Bi začal postupne nahrádzať whisky v kokteilových baroch po celom meste. Medzi ne sa zaradil aj bar Nokishita711, ktorý sa zameriava na gin a čerpá inšpiráciu zo sveta Alice v ríši zázrakov, ako aj Bar Rocking Chair, ktorý je v správe svetovo uznávaného barmana.
Rovnako aj miestni šéfkuchári inovujú svoje kulinárske umenie sústredené okolo zeleninovej špeciality kyo-yasai či kuchyne známej ako „kaiseki“, ktorá je sofistikovaným japonským spôsobom prípravy pokrmov s pôvodom v lahôdkach ponúkaných cisárskemu dvoru s viac než 1 000-ročnou tradíciou. Neprestajne preplnená reštaurácia Awomb ponúka zážitok z kaiseki v rámci umelecky štylizovaných tanierov, ktoré sú také fotogenické, že reštaurácia musela určiť časový limit na obed vo svojich priestoroch, keďže Instagramom posadnutí návštevníci sú schopní tu tráviť neprimerane veľa času.
Snáď najväčší problém s rezervovaním stola v Kjóte sa objavuje v reštaurácii Soujiki Nakahigashi, kde šéfkuchár Hisao Nakahigashi každý deň dizajnuje unikátne menu sústredené okolo plodín, ktoré osobne pestuje a zbiera na úbočí neďalekého pohoria. No zatiaľ čo väčšina jedál kaiseki je starostlivo štruktúrovaná v súlade s predpísanými pravidlami, Nakahigashi si necháva dostatok priestoru pre improvizáciu. Keď napríklad zistí, že jeho hosť pochádza z New Yorku, svoju zmes horskej zeleniny ponorí do číreho vývaru a pri servírovaná vyhlási: „New York!“. V japončine sa totiž jedná o slovnú hračku, keďže výraz „nyu-yoku“ tiež znamená „kúpať sa“ – presne tak, ako zelenina v štýlovej miske.
Yoshihiro Imai, ktorý je jedným z Nakahigashiho chránencov, interpretuje kuchyňu kaiseki ešte unikátnejším spôsobom. Vo svojej reštaurácii Monk pripravuje miestne špeciality vo veľkej peci, pričom nečakaným vrcholom jeho menu je pizza. Reštauráciu Monk tak môžeme považovať za kulinársky ekvivalent fotografického festivalu Kyotographie – Imai na jednej strane vyjadruje úctu tradíciám, no zároveň sa pohráva s medzinárodnými chuťami, technikami a trendmi. Svoju pizzu pripravuje z prvotriednej japonskej múky a dotvára ju rôznou kyo-yasai zeleninou – paprikou manganji, červenou mrkvou kintoki a jarnou cibuľkou kujo.
Keď obyčajný strešný apartmán nestačí
Chrámový komplex Ninna-ji – v súčasnosti zapísaný na zozname svetového dedičstva UNSECO – vznikol už okolo roku 880 počas historického obdobia Heian a odvtedy pôsobí v úlohe mimoriadne prestížneho ubytovacieho zariadenia. Zatiaľ čo po celé stáročia hostil výhradne členov cisárskej rodiny počas ich jednodňových návštev mesta, aktuálne sa v ňom môže ubytovať aj široká verejnosť.
Základná cena za jednu noc dosahuje 1 milión japonských jenov (približne 9 000 dolárov) a zahŕňa večeru, raňajky a služby osobného komorníka v klimatizovaných priestoroch obydlia v samurajskom štýle. Samozrejme nechýbajú ani tradičné kruhové vankúše typu futon či rohože tatami. Hostia majú ráno možnosť zúčastniť sa modlitieb s mníchmi, ktorí sú pôvodnými obyvateľmi chrámového komplexu Ninna-ji.
Za vznik tohto jedinečného ubytovacieho zariadenia sa zaslúžil Ken Yokoyama, uznávaný veterán hotelierskeho priemyslu. Jeho najnovšia spoločnosť Weft Hospitality prostredníctvom cestovného ruchu zabezpečuje príjem pre doteraz pomerne chudobné chrámy a svätyne v Kjóte. Pobyt si môžete rezervovať cez agentúru InsideJapan.
„Malé Kjóto“, o ktorom ste nevedeli
Mesto Kanazawa situované v západnej časti Japonska bolo počas feudálnych čias najväčším producentom ryže v krajine. Príslušníci klanu Maeda, ktorý tu vtedy vládol, sa vďaka tomu mohli označovať za najbohatších ľudí v Japonsku. V súčasnosti je tu možné pozorovať pozostatky ich niekdajšieho bohatstva v podobe dobre zachovaných drevených svätýň, samurajských obydlí a štvrtí, v ktorých prebývali gejše. Mesto si vďaka týmto pamiatkam vyslúžilo prezývku „Malé Kjóto“.
Súvisiace: 5 najlepších cestovateľských destinácií pre milovníkov dobrého jedla
Odkedy bol v roku 2015 spojazdnený rýchlovlak Hokuriku Shinkansen, táto lokalita je dobre prístupná z akejkoľvek japonskej metropoly. Kanazawa sa vďaka tomu stala magnetom pre mladých víkendových cestovateľov z Japonska, ktorí sa počas návštev tohto mesta obliekajú do tradičných odevov „yukata“ a kimono. Malé Kjóto si však čoraz viac všímajú aj zahraniční turisti, čo je okrem iného zásluhou malých luxusných hotelov ako Uan Kanazawa, Kumu či Auberge Maki No Oto, ktorý ponúka iba dve izby.
Ďalším miestnym unikátom je výroba zlatej fólie – Kanazawa zásobuje týmto materiálom až 99% remeselníkov v celej krajine. Pozlátené povrchy tu nájdete doslova všade – od budov v historickej štvrti Higashi Chaya až po luxusné zmrzlinové kornúty.
Zdroj: TheMalaysisanserve, CNN
